Kotleba, Kiska, Kňažko, politici, pokrytectvo a sloboda slova

Autor: Ľubomír Belák | 2.2.2020 o 19:14 | (upravené 3.2.2020 o 19:57) Karma článku: 10,41 | Prečítané:  4379x

Rozpálené Slovensko pomaly pripomína rímske Koloseum s gladiátorskými hrami. Ruleta, ktorú rozkrútili politici sa už nedá nazývať politickou súťažou. Obeťou a zároveň rukojemníkom ich krutých hier je verejnosť.

Vo svojich vyjadreniach sa dostali za hranicu svojho územia, a tým je parlament. Pomaly už nie je miesto, kde netrčí aspoň slama z niektorej politickej strany. Dostali sa aj do ponuky detských rozprávok na internete. Čo ponúkajú? SLOVÁ.

Z histórie sme si zobrali ponaučenie, že vojny sa vedú so zbraňou v ruke. Či už je to puška, samopal, delo, alebo atómová bomba, vždy išlo o nástroj zabíjania. A to takého, kedy na bojisku zostávajú mŕtvi a ranení. Všade je veľa krvi a náreku. Nepripustíme si, že rovnako nebezpečnou a neraz i nebezpečnejšou zbraňou je SLOVO. Skúsený vojak slova vie trafiť priamo do duše. Aj napriek tomu, že je neviditeľná, zraniteľná a určite aj zakrvácaná. Jej zranenie však nevedie k smrti, ako je to s telom. Prejavuje sa strachom, neistotou, nedôverou. Navyše priamy zásah slovom nevyvoláva fyzickú bolesť. Možno ho skôr prirovnať k jedu, ktorý účinkuje postupne.

Ľudia, ktorí so slovom pracovali, sa spamätali a začali sa o slovo a jeho slobodu obávať. Literárne osobnosti, akými boli Karel Čapek, G. B. Shaw, H. G. Wells, A. Moravia, A. Műller v roku 1924 vytvorili združenie spisovateľov so značkou PEN (Poets, Esseists and Novelists). Táto medzinárodná organizácia, ktorá pretrvala až podnes, si vytýčila chrániť slobodu slova, či prejavu. V ich výzve sa hovorí: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice.“  Nešlo však o bezbrehú ochranu akéhokoľvek vyjadrenia. Zároveň sa vo výzve objavila aj podmienka „...zahŕňa aj povinnosti, aj zodpovednosť... v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných...“  V tých časoch právny pojem „ochrana ľudských práv“ neexistoval. Až v roku 1948 na pôde OSN Valné zhromaždenie schválilo Všeobecnú deklaráciu ľudských práv pre všetky zúčastnené krajiny. Rezolúcia nebola právne záväzná a vtedajšie Československo sa hlasovania zdržalo. Neskôr, aj na Slovensku, sa ľudské práva dostali do národných ústav. Potiaľ história. A čo súčasnosť?

Všetky výzvy, deklarácie, dohody, zákony, vyhlášky sa postupne stávajú len zdrapom papiera. V Ústave Slovenskej republiky sa o politických právach píše: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“  S tým úzko súvisí ustanovenie čl. 24 odsek 1 základných ľudských práv a slobôd: „Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú... Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.“  Spolu s článkom 19 odsek 1: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena,“ sa zdá, že sme krajina, kde sú naše práva zaručené ústavou.  Omyl! Právne predpisy sú zaujímavé iba keď ide o súdny spor. Na verejnosti zúri otvorená vojna slov v nekontrolovateľnej kanonáde politikov. Zasahuje do medziľudských vzťahov a stáva sa dokonca dominantnou stratégiou politických strán a časti „apolitických“ médií.  Stíchla výmena názorov, polemika, dialóg. Slovné útoky, pohŕdanie akoukoľvek kultúrou prejavu, šliapanie po dôstojnosti človeka; to je vizitka dnešných dní. Žiaľ v tejto atmosfére sa začali ľudia rozdeľovať na čiernych a bielych, červených a hnedých, slušných a neslušných, starých a mladých. Toto bipolárne videnie spoločnosti však neprináša nič, len hromadiacu sa nenávisť a zlobu. Parlamentnú demokraciu, ktorá by mala byť zárukou riešenia akýchkoľvek spoločenských problémov, upokojovania vášní a akousi poistkou proti despotizmu, si začínajú privlastňovať rôzne skupiny ľudí. Lepia si na ne rôzne značky; ľudová demokracia, liberálna demokracia, otvorená spoločnosť....Už to nie sú triedy, o ktorých kedysi písal Karol Marx, ani náboženstvá, ktoré pre vieru rozdeľovali namiesto toho, aby spájali. Sú to scestné ideológie na získanie moci.  Od dôb Hitlera a Stalina sa ľudstvo, ani konkrétni ľudia, jedinci, nepoučili. Nepoučili sa ani po ére studenej vojny a rozdeleného sveta na dve základné ideológie, ktoré dominovali v minulom storočí. Ovládame prírodné zákony, ale nevieme ovládať samých seba. Viera v spravodlivosť bola nahradená vierou v peniaze. Jediným meradlom úspechu je moc, o ktorej kedysi spisovateľ Ladislav Mňačko napísal: „..Načo ti bola všetka tá moc, ktorú si získal? Ako ti chutila? V čom ti pomohla, čo ti vyriešila, kam ťa doviedla?“  Čo je však nebezpečnejšie, je skutočnosť, že sa začínajú používať SLOVÁ na prekrytie podstaty a pravdy. Už aj literárna metafora sa zmenila na klamstvo a pamflet ako účinné nástroje na ovládnutie spoločnosti. Pritom to všetko majú na svedomí tí, ktorých si ľudia, občania zvolili alebo zvolia ako svojich zástupcov do parlamentu. Je jedno, čo hlásajú a z ktorého politického spektra prichádzajú ‑ pracovná metóda je lož. SLOVO, ktoré zraňuje. Rétorika postúpila tak ďaleko, že už nemožno ničomu a nikomu veriť. Politické tábory sa navzájom obviňujú, kto viac klame, kto používa konšpiračné teórie, hoaxy a fejky (novinárske kačice a klamstvá, pozn. autora). Globálna strata dôvery verejnosti v politiku je veľké finále tejto vojny. V takejto atmosfére pokrytectva je príchod jednoduchého riešenia, ktoré ponúknu noví VODCOVIA, len otázkou času. Nie je to žiadna novinka. Chaos, ktorý naštartovali „demokratickí“ politici, vytvára ideálny priestor pre nastolenie PORIADKU za KAŽDÚ CENU. Aj za cenu STRATY SLOBODY SLOVA, ktorú si poniektorí dodnes cenia viac ako chatu v Senci, či dovolenku na Bahamách.

Jedným z prvých falošných argumentov je hra na PRAVDU. Politici, politické strany, ich fankluby sa predbiehajú, kto ponúkne, odhalí, zverejní svoju „ozajstnú pravdu“. Najmä zničujúcu pravdu o súperoch v politike. Je to akási futbalová hra na viacero bránok. Spravidla rátajú s tým, že overenie pravdivosti tvrdenia je zväčša nemožné. Navyše ide o účelové obvinenia, ktoré neriešia dialógom medzi sebou. Ich snahou je, aby vystrelené SLOVÁ dopadali na verejnosť. Zo zákrytov imunitných parlamentných lavíc štekajú na seba a rátajú s tým, že nablízku je televízna kamera alebo aspoň mikrofón s ozvučovacou aparatúrou. Nejde im o pravdivosť ICH PRAVDY, ale len o efekt prvého, dostatočne silného výkriku. Očakávajú, že sa zachytí vo vedomí ľudí, ktorých priťahujú hádky a vzájomné  obviňovanie ako v televíznom seriáli; byť toho aktívnym svedkom. Pritom ide stále len o SLOVÁ, zväčša nepotvrdené, nedokázané, v konečnom dôsledku po čase objektívne nepravdivé. Koho pravdivosť tvrdení po čase zaujíma? Politický bulvár je nový druh krutej spoločenskej zábavy. Na rozdiel od tej pravej však táto hra na pravdu zabíja dôveru verejnosti, dezorientuje a vyvoláva vášne, strach, nenávisť. Navyše je ako chrípková nákaza. Vidieť to na vzťahoch medzi ľuďmi, kde vznikajú nepriateľstvá len preto, lebo ICH PRAVDU vníma v dave potencionálnych voličov každý inak. Pokrytectvo sa stáva populárnou metódou politického boja.

So SLOVOM na verejnosti súvisí manipulácia s verejnou mienkou. Energicky sa toho ujímajú médiá, noviny, televízie, internet. Už nejde o súťaž novinárov a editorov získať objektivitou a nestrannosťou svojho čitateľa a diváka.  Akoby už nestáli o informácie, ktoré ponúkajú vysvetlenie a poznanie. V úvodníkoch a titulkoch prevládajú škandalózne odhalenia, ktoré živia donekonečna, pokiaľ je čo škandalizovať.  Neraz za nimi stoja záujmové skupiny, ktoré cez nich, šírením svojich právd, úspešne manipulujú s verejnosťou. Novinkou minulého desaťročia je rozmach sociálnych sietí. Už aj tam zasiahla ruka politických manipulátorov.

Historicky najstarším zneužívaním slobody slova je POLITICKÁ KOREKTNOSŤ. Spôsob spoločenskej komunikácie, ktorej zmyslom je nahrádzať komentovanie chúlostivých javov verejného života. Namiesto otvorene vyjadreného názoru, ktorý by mohol byť pochopený ako hanlivý, urážajúci, sa použije zahmlievacia fráza alebo sa jednoducho odignoruje. Už v 19. storočí sa objavila kniha The Family Shakspeare od autorky Henrietty Bowdlerovej, nazývanej aj patrónkou cenzúry, bowdlerizácie. „Preslávila“ sa cenzúrou Shakespearových drám, keď vyradila asi desať percent z textov dramatika s námietkou, že ide o urážlivé slová na židov, Angličanov, Dánov. Jej cieľom bolo upraviť text drámy tak, aby bol vhodný aj pre ženy a deti. Pred nejakým časom bol v San Diegu uvedený Kupec benátsky, hra o židovskom úžerníkovi, ktorá má však napriek svojej téme a určitej dávke krutosti humanistický záver. V hre zaznejú úprimné slová: „Nemá Žid oči? Nemá Žid ruky, telesné orgány a tvar, zmysly, pocity a vášne? ... nie je mu snáď v zime rovnaká zima a v lete rovnaké teplo ako kresťanovi?“ Miestna židovská komunita ostro namietala uvedenie hry s výčitkou, že ide o urážku židov. Súčasný dramatik Mark Leirena-Young sa ujal tohto príbehu a napísal hru pre jedného herca. Je to dialóg židovského herca, predstaviteľa hlavnej postavy Shylocka (židovského kupca) s divákmi po predstavení Shakespearovej drámy. Oznamuje, že hra sa pre údajný antisemitský obsah sťahuje z repertoáru. Začne polemizovať o zmysle zákazu. Hovorí: „Cenzúra mi najprv vyčítala Kupca benátskeho, hru považovali za antisemitskú, a tak som zmĺkol. Potom prišli na Skrotenie zlej ženy, ale sexizmus považovali za urážlivý, a tak som zmĺkol. Potom sa zamerali na Macbetha, ktorý vraj hanobil Škótov a Hamleta za to, že bol nespravodlivý k duševne chorým. To však nestačilo. Ak sú alžbetínske postoje urážlivé voči moderným citom, možno by sme mali vymazať celú alžbetínsku éru. Zbavte sa Shakespeara, urobte to tak ako Stalin a vytrhnite všetky urážlivé stránky zo všetkých našich kníh ...“ Určite by bolo vhodné, aby si všetci pozreli túto brilantnú hru, ktorú v češtine naštudoval a rovnako brilantne v roku 2016 zahral Milan Kňažko. Ten Milan Kňažko, ktorý bol spolu s Jánom Budajom v roku 1989 tvárou Nežnej revolúcie. Po tridsiatich rokoch šarmantná prezidentka Slovenskej republiky Zuzana Čaputová asi zvážila, že by bolo politicky nekorektné, aby vyznamenala živé, pre niekoho „pochybné“ symboly revolúcie. Tak sa radšej rozhodla udeliť metále bezvýznamným postavičkám z osemdesiateho deviateho roku. Aj ona vyšklbla pár stránok z histórie Slovenska.

Zvláštnym prípadom ako funguje politická korektnosť na Slovensku je riešenie problémov s časťou rómskej komunity. Len nedávno bol člen Kotlebovej strany odsúdený z prečinu hanobenia rasy a národa. Napriek spoločensky akceptovanej politickej korektnosti pri vyjadreniach o problémoch s Rómami, sa v rozhlasovom rozhovore otvorene, neraz s použitím rasistických výrokov, kriticky oprel aj do vlády Roberta Fica so slovami: „Robert Fico schválil na roky 2013 až 2020 nejaký akčný plán rozvoja rómskej komunity a na tento plán bolo použitých 300 miliónov eur... Ale aj z týchto peňazí, musíme si povedať na rovinu, sa väčšina tak maximálne rozkradne...“ Následne, v rozpore s akoukoľvek logikou, sa Robert Fico vo svojej video desaťminútovke zastal odsúdeného: „Milan Mazurek povedal to, čo si myslí celý národ. Ak popravíte niekoho za pravdu, urobíte z neho národného hrdinu" Pán predseda si „priznal“, čo si o Smere a jeho predsedovi vraj myslí celý národ. Ešte väčším slovenským paradoxom je následné trestné stíhanie Roberta Fica za vyjadrenie súhlasu s Mazurekom. Možno len tušiť, čo si o celej komunikácii a obvineniach myslia ľudia.

Ak by sme doteraz mali slovenské koruny, mohli by sme si predchádzajúce slová rozmeniť na drobnejšie, tie naše, slovenské haliere. Aj keď lož, hra na pravdu, pokrytectvo, politická korektnosť, manipulácia s verejnou mienkou a konšpiračné hry patria v súčasnosti do vybavenia politikov na celom svete. Jedno majú spoločné. Svorne tvrdia, že klamári, pokrytci a manipulátori sú tí druhí.  Asi sa ráno holia bez zrkadla.

Pozrime si pár príkladov. Najčastejšie sa u nás v politike vyskytujú pokrytci. Svojimi pravdami zakrývajú skutočnosť, že ich politické kampane sú financované a riadené nenápadne, z pozadia. Takým je napríklad čerstvý, mladý politik Juraj Šeliga, podpredseda strany Andreja Kisku Za ľudí. Je to ten istý Šeliga, ktorý bol jedným z iniciátorov protestov Za slušné Slovensko. Po vražde novinára Jána Kuciaka a jeho priateľky tisíce úprimne rozhorčených občanov zaplavili viaceré mestá. Keď bolo spochybnené „apolitické“ účinkovanie Juraja Šeligu v „apolitickej“ občianskej iniciatíve, ostro sa proti tomu ohradil a vylučoval akékoľvek politické, stranícke pozadie protestov. Stačilo pár mesiacov a pred voľbami do Národnej rady už svieti na treťom mieste kandidátky strany Za ľudí, ktorej predsedom a zakladateľom je čistou náhodou bývalý „apolitický“ prezident Andrej Kiska, ktorému organizátori umožnili vystúpiť na pódiu pred niekoľkotisícovým davom. Nebol to náhodou začiatok predvolebnej kampane? Vtedy si to pokrytecky budúci mladý politik vyskúšal naostro a pokúsil sa pomôcť „nestraníckemu“ prezidentovi uskutočniť pod heslom Predčasné voľby, taký malý, „slovenský parlamentný prevrat“. V júli 2018 to Igor Matovič komentoval slovami: „Myslím si, že s nimi veľmi hrubým spôsobom manipuluje niekto, kto by chcel robiť politiku na Slovensku a nie je to sám schopný. Zneužíva mladých ľudí, aby sa na ich chrbte vyviezol do politiky.“  Vo februári 2019 sa ku kontaktom s vtedajším prezidentom Juraj Šeliga vyjadril slovami: „ Neviem, čo ide robiť pán Kiska. Toto je tiež trošku mýtus. Naposledy som ho stretol na nejakom vianočnom večierku, bolo tam veľa ľudí, chvíľu sme sa rozprávali a hovoril mi, že chce prispieť k zmene v krajine, ale nič konkrétnejšie nepovedal.“ Populárny je jediný nepokrytecký slogan Andreja Kisku: „Potrebujeme prevziať moc“. Nevyšlo to. Protesty, ktoré teraz na február 2020 ohlasuje „nestranícka občianska“ iniciatíva Za slušné Slovensko je žiaľ už len fraška a súčasť predvolebnej kampane strany ZA ĽUDÍ. Pokrytci hovoria o slušnosti. Práve Andrej Kiska je prototypom tvrdého pokryteckého jadra, ktorému možno pripísať všetko, čo je spojené so zneužívaním slobody slova. Je to najmä manipulácia s verejnou mienkou. V súčasnosti to platí aj vo vzťahu k novým partnerským politickým stranám, ktoré sa, až na Matovičovu stranu OĽANO, nechali vtiahnuť do mocenského zápasu o Slovensko, nie do politickej súťaže. Slepo, skloniac hlavu pred bývalým prezidentom, vytvorili Pakt o neútočení. Straníci sa začali hrať na virtuálnu vojnu. Odmietajú vidieť Kiskovu hru na pravdu, ktorá je aj vzhľadom na jeho podnikateľskú činnosť a kroky, ktoré urobil za svojho prezidentovania, nebezpečná. Tento politický žralok, v snahe o prekrytie svojich aktivít pri úžerníckych zmluvách, neoprávnenom daňovom prospechu a vyslovenou krádežou lukratívneho pozemku vo Vysokých Tatrách, suverénne šliape po demokratických princípoch.  Sú nimi najmä bezúhonnosť , pravdovravnosť a čestnosť. Má však jednu slabosť. Je to jeho neschopnosť zapamätať si svoje dávnejšie vyjadrenia a absencia samostatného kritického uvažovania. Nahrádza ich frázami a neúprimnou sebaobranou. Jeho chuť postaviť sa na čelo protestov Za slušné Slovensko ho vyprovokovala vo svojom prejave označiť Slovensko za mafiánsky štát. Neuvedomil si, že na pódiu stojí Andrej Kiska, on sám,  jeden z najvyšších predstaviteľov tohto mafiánskeho štátu. Tento paradox je takmer identický s literárnou ukážkou akú Umberto Eco cituje vo svojej knihe Na ramenách obrov: „Svätý Peter v liste Titovi píše, že Epimenidés bol Kréťan, ktorý tvrdil, že všetci Kréťania sú klamári. Dôkazom toho je, že to hovorí jeden z nich, ktorý ich dobre pozná. To znamená, že ak je Epimenidés Kréťan, potom klame a pokiaľ klame potom nie je pravda, že všetci Kréťania sú klamári...“ Pochopiť to, je asi nad možnosti bývalého prezidenta. Navyše rozvíril novodobú históriu nenávisti, ktorá hrá do kariet Mariánovi Kotlebovi a jeho strane Ľudová strana – Naše Slovensko. Ten zas pokrytecky rozohral hru na vlka v baranej koži. Jeho minulosť a viaceré vyjadrenia hovoria o jeho viere v „spravodlivý štát“ podľa vzoru nacistického Nemecka a vojnového Slovenského štátu. To, že po roky sa téme obdivu fašizmu vyhýba, neznamená, že nestojí na hrane zákona Slovenskej republiky. Podľa toho je fašizmus a jeho podpora a propagácia trestným činom. V súčasnosti sa Kotlebove (ale aj jeho straníckych bratov)  otvorené hlásenie sa k fašistickej ideológii navonok zmenilo len na hru so symbolmi, mlčaním pri odpovediach na otázky o historických faktoch a na opatrné vyjadrenia, ktorých pôvod si požičal zo slovníka o rasovej a etnickej neznášanlivosti. Nie je sám. Okolo neho sa sformovala skupina rovnako zmýšľajúcich partajníkov, sympatizantov a urastených  chlapov pripravených, kedykoľvek použiť svoje sily pri „nastolení poriadku“. Na pomoc mu prichádza aj významný interpret dejín Tibor Rostás so svojimi názormi a článkami. Potichu, opäť použitím SLOVA, sa do nášho života vkradol ťažký vzduch antisemitizmu. Názornou ukážkou je Rostásov článok Klin Židov medzi Slovanmi, za ktorý si zo súdnej siene odniesol rozsudok o  hanobení rasy a národa. (Článok doteraz svieti na internete.) Malá ukážka zo zverejneného článku: „To, čo nájdeme v historických spisoch od najväčších slovenských dejateľov, by si dnes bez sociálnej a mediálnej smrti nemohol dovoliť napísať nikto.... Aj štúrovci popisujú, že odvekými majstrami tohto umenia (ako si podmaniť akúkoľvek kultúru a zmocniť sa toho najlepšieho) boli židia – hoci dnes už vieme, že tu je skôr nutné hovoriť o nájazdových hordách Pečenehov, Avarov, no najmä Chazarov.“  Nasleduje rad protižidovských citácií z textov slovenských dejateľov z 18., 19., a začiatku 20. storočia. Boli vytrhnuté z kontextu článkov a prejavov zväčša kritizujúcich alkoholizmus  a pôvod úžerníctva. Z doby, kedy na Hornom Uhorsku žili Slováci takmer v úplnej chudobe a nevzdelanosti a kedy nositeľmi pokroku boli len notári, kňazi, lekári a pravotári. Nielen na Slovensku, ale v celej Európe prevládal antisemitizmus. Za vinníkov zlého sociálneho postavenia a biedy boli označovaní židia. Preto sa aj v textoch viacerých vtedajších intelektuálov v celej Európe, aj na Slovensku, objavovali protižidovské vyjadrenia. Stačí si pripomenúť Dreyfusovu aféru z 19. storočia vo Francúzku. Vznikali konšpiračné teórie o židovskom spiknutí, ktoré prežili až dodnes.  Rostásovi stačilo len po nich siahnuť a pretlmočiť ich do súčasného jazyka. Podobne, ako sa to v roku 1905 podarilo pôvodcovi textu Protokoly sionských mudrcov, ruskému vydavateľovi Sergejovi Nilusovi.  Tento „údajne pravý“ zápis z rokovania židovských rabínov bol iba šikovným prepisom ďalšieho textu od pochybného autora Maurica Jolyho s názvom „Dialogue aux enfers entre Machiavelli et Montesquieu ou la politique de Machiavelli au XIXe siecle par un contemporain". Teda akýsi dialóg medzi Machiavellim a Montesquieuom vydanom v roku 1864, ktorý sa nikdy neuskutočnil. Protokoly Rostásovi očividne poslúžili ako zdroj tvrdenia, že aj dnes sú za všetkým zlým židia. Otázkou je, akú mal motiváciu zneužiť literárnu minulosť na rozpútanie vášní v našej spoločnosti? Ak by naozaj hľadal nepriateľov, ktorí boli zodpovední za stav života vo vtedajšom Hornom Uhorsku, mal dostatok historických prameňov, príkladov a zdrojov nachádzajúcich sa mimo židovskej diaspóry. V čom je však Rostásova ideológia nebezpečná? Rostás svoju tému rasizmu spája s historickým zápasom Slovákov o samostatný štát. Tak otvoril fľašu, z ktorej sa leje otrávená slivovica národného socializmu. Táto ideológia Adolfa Hitlera spustila najväčšiu tragédiu dvadsiateho storočia. V prípade mocenského zápasu politických strán je téma hľadania vinníkov za stav Slovenska a Slovákov vhodným doplnkom na prilákanie nič netušiaceho nespokojného voliča. Tomu stačí, keď pravidelne z úst dnešných „liberálnych“ politikov namiesto slova Slovensko a Slovák počuje Táto krajinaobčania Tejto krajiny, a je mu jasné, že treba vyraziť do útoku. Použitie podobných „slovných zbraní“ je popri iných, väčšieho kalibru, neprijateľné. V novodobej histórii Slovenska tu už bola maďarská karta, ktorá rovnako rozbúrila vody slovenského oceánu. Tentoraz je slovenská karta s vlajkou Zápasu o slovenskú štátnosť a suverenitu v straníckych rukách nebezpečnou rozbuškou v spoločnosti. A to aj napriek tomu, že už takmer tridsať rokov máme suverénnu Slovenskú republiku a žijú tu Slováci, ktorí sa zaslúžili o jej vznik. Slovenskí občania inej národnosti určite nemajú, až na politikov, s týmto faktom žiadny problém.

Hovoriť o slobode slova a nespomenúť elektronickú komunikáciu vo forme e-mailu, sms-ky alebo blogu na weboch, by bolo neúplné. V ostatnom čase je sms-ková komunikácia v kurze a hýbe Slovenskom. Stačil na to jeden človek. Podnikateľ Marián Kočner. Zverejňovanie prepisov z jeho mobilu v šifrovacej aplikácii Threema, spolu s videonahrávkami rôzneho pôvodu, svedčí o dokonalej príprave prípadného zlyhania vlastných podnikateľských aktivít, ktoré sa dostalo až do súdnej siene. Niekoľko rokov si pripravoval smrtiace injekcie, ktorými mal v prípade odhalenia likvidovať svojich spolutvorcov takmer kriminálnej siete utkanej v parlamentných a úradníckych laviciach. Takto vyplávala na hladinu jeho komunikácia s námestníkom generálneho prokurátora Peterom Šufliarskym, tajomníčkou ministerstva spravodlivosti Monikou Jankovskou, podpredsedom NR SR Martinom Glváčom a  bývalým generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom, ktorého si dokonca nahral na video. Mnohé ďalšie sms-ky boli už len hodenou udičkou bez odpovedí. „Som génius, pripravujem to vyše roka.“ tvrdil Marian Kočner už počas súdneho pojednávania o pravosti markízáckych zmeniek. Nakoniec v sms komunikácii dodáva: „Toto keď vyjde, tak to bude vrchol môjho umenia. “ Údery do slabín inkasuje najmä vládnuca strana Smer, ktorá s vážnou tvárou a premyslenou rétorikou po roky prekrývala dlhodobo budované vzťahy medzi politikou a prostredím šedej ekonomiky. Je veľa dôvodných podozrení o korupcii, ktorá sa však len ťažko dostáva do súdnej siene. Jej sedemhlavá karikatúra nie je len o nosení obálok, ale najmä o sieti vzájomne výhodných vzťahov, ktoré v dôsledku boli cestou netransparentného rozdeľovania štátnych zákaziek a nevýhodných investícií. S heslom Klementa Gottwalda „kto nejde s nami, ide proti nám“ rozkrútili kolotoč, do ktorého sa za jazdy len máloktorému smrteľníkovi podarilo naskočiť.

Pamätný je aj únos vietnamského emigranta z Nemecka, na ktorom sa údajne podieľala slovenská strana. „Slovensko a Vietnam sú síce geograficky vzdialené, ale ľudsky sme si veľmi blízki,“ uviedol v prejave bývalý podpredseda vlády Róbert Kaliňák, blízky priateľ bývalého ministra financií a dopravy Jána Počiatka. O niekoľko týždňov 26. júla 2018  vietnamského podnikateľa Trinh Xuan Thanha, stíhaného doma za údajnú korupciu, uniesla z centra Berlína vietnamská tajná služba. „Nie je téma, či bol alebo nebol niekto unesený, ale to, či sme im aktívne pomáhali, a tu sa potvrdilo, že to nie je pravda.“ Opäť, napriek určitým zverejneným faktom, oznamuje s kamennou tvárou Róbert Kaliňák. O pár mesiacov sa zrazu verejnosť dozvedá, ako úspešne podpredseda vlády organizuje zájazd „expertov“ do „spriateleného“ Vietnamu, ktorý svoje zneužitie Slovenska nevysvetlil, so slovami: „Slovensko je pripravené v najbližších týždňoch vyslať expertov na bezpečnosť do Vietnamu podľa požiadaviek ázijskej krajiny.“ Len ťažko je uveriť jeho slovám, ktoré napriek údajnej nedokázateľnosti podielu Slovenska na únose Vietnamca jasne naznačujú pravý opak. Ak sa k tomu pridá zaujímavý rozhovor priateľa Jána Počiatka s generálnym prokurátorom Dobroslavom Trnkom o pár miliónoch z TIPOS-u, tajne zachytený na videu, možno priateľstvo oboch politikov charakterizovať ako „priateľstvo na večné časy“. Budú si ho pokojne užívať vo francúzskom Cannes? Až bizarné sa javia slová súčasného premiéra Petra Pellegriniho, ktoré zazneli na Počiatkovu adresu: „Nežime z minulosti, tento pán nebol, ani nie je členom strany Smer, tento pán už nie je súčasťou politiky.“ Ako potom možno prijať premiérove slová na slávnosti uctenia si pamiatky obetí Slovenského národného povstania len pár mesiacov predtým: „Na našu históriu nesmieme zabúdať a nemôžeme ju nikomu dovoliť spochybniť.“ Buď „nežijeme z minulosti“ alebo „na našu históriu nesmieme zabúdať." Asi podľa toho, ako sa to v politike hodí. Pre informáciu bol Ján Počiatek dvojnásobným ministrom nominovaným stranou Smer bez prerušenia od roku 2006 až do roka 2016. Opäť sú to SLOVÁ, tentoraz z úst premiéra Slovenskej republiky, ktorými chcel pochovať akúkoľvek spomienku na desať rokov neobmedzenej vlády relatívne hospodársky úspešnej vlády, ale aj desať rokov neúprimnosti a protekcionizmu.

Pingpong so SLOVOM úspešne využívali a stále využívajú, či zneužívajú aj dve originálne postavičky slovenskej politiky Igor Matovič a Róbert Sulík. Ten prvý sa hneď po vstupe do parlamentu vyfarbil pri vlastnom priznaní, že čelil pokusu o podplácanie. Keď mu to médiá a verejnosť s prekvapením „zožrali“ tak sa ospravedlnil za to, že si to vymyslel. Tu sú jeho slová: „Kamarát ma pozval na kávu a ponúkol mi 20 miliónov eur... ak zariadim predčasné voľby, zaplatia mi.“ Keď informácia dostatočne rozvírila hladinu verejnosti Matovič sa priznal. Vraj mu ten neznámy kamarát vysvetlil: „Ja som si z teba len vystrelil.“ Prečo toto divadlo s vážnou tvárou? Igor Matovič potrebuje verejnosť a snaží sa jej pravidelne dodávať potravu vo forme škandálov.

Ten druhý zase vstupoval na parlamentnú pôdu v objatí budúcej premiérky SR Ivety Radičovej na povolebnom mejdáne v roku 2010, kde si navzájom v opojení takmer sľúbili lásku. „Riško, drž balónik a čakaj,“ boli povestné slová, ktoré povedala budúca premiérka Iveta Radičová šéfovi SaS Richardovi Sulíkovi. Po voľbách SaS s 12% voličských hlasov vytvorila spolu s SDKÚ, KDH a Mostom-Híd vládnu koalíciou. Len pár mesiacov potom prepukla aféra Sasanka. Išlo o viac ako priateľskú komunikáciu medzi Mariánom Kočnerom a Richardom Sulíkom, vtedajším predsedom Národnej rady SR. Sms-ky a tajne nakrútené video rozhovoru oboch „priateľov“ potvrdili úmysel Sulíka asistovať SDKU pri výmene nežiaducej premiérky za jej straníckeho „kolegu“ Ivana Mikloša a záujem posadiť na stoličku generálneho prokurátora vtedy už známeho Dobroslava Trnku. Tu sú Sulíkove slová z video záznamu: „Hovorím, že keby tam bol Mikloš, myslím, že lepšie by sa vládlo. Taká nová vláda bude musieť dostať podporu, teda či by dostala podporu od SaS. Som povedal samozrejme..." Neskôr dodáva: „My sme nič nekonštruovali. SaS od začiatku stála za premiérkou, čo je nespochybniteľné." Legendárne je fotografovanie a zverejnenie hlasovacích lístkov straníckych kolegov SAS pri „tajnom hlasovaní“. Aký bol Sulíkov komentár? „Jediné, o čo mi išlo, bolo zistiť, kto sú zradcovia v koalícii.“ Takto vidí nezávislosť poslanca vtedajší predseda parlamentu.  V článku 73 odsek 2 Ústavy SR sa uvádza:  „Poslanci sú zástupcovia občanov. Mandát vykonávajú osobne podľa svojho svedomia a presvedčenia a nie sú viazaní príkazmi.“ Richard Sulík svoju koaličnú cestu zaklincoval pri hlasovaní parlamentu o schválení eurovalu na záchranu skrachovaného Grécka. Naivná premiérka Iveta Radičová spojila hlasovanie s vyjadrením o dôvere vláde. Rátala, že sa jej podarí zlomiť Sulíkov nesúhlas. Po zverejnení záznamov si už len povzdychla: „... takéto správanie a kontakty predsedu parlamentu sú neprijateľné.“ Bol to Rróbert Fico so Smerom, ktorý vtedy svojim atletickým politickým saltom využil situáciu a následne pod podmienkou predčasných volieb spoločne s SDKÚ, KDH a Most-Híd euroval schválili. Sulík dohral svoju pokryteckú hru do konca, a tak na dlhé roky pochoval politickú pravicu na Slovensku. V roku 2014 si radšej pôvodne zarytý euroskeptik zbalil kufor a odcestoval na dovolenku do Európskeho parlamentu. Tam sa šibnutím zázračného európskeho prútika (alebo skôr lákavým poslaneckým platom) stal z euroskeptika nadšený propagátor európskej myšlienky. Netušil, že za ten čas sa priamo v jeho strane narodí pár kolegov, ktorí mu neskôr prerastú cez hlavu.

Za povšimnutie stojí aj príbeh slova vo vyjadreniach Igora Matoviča, ktorý sám seba nazval šašom. Táto sebareflexia vychádzala z tvrdenie, že funkcia šaša pri kráľovi bola nenahraditeľná. Bol to jediný blízky služobník vladára, ktorý mal možnosť hovoriť pravdu. Je len škoda, že Igor Matovič číta len Dobšinského povesti. Múdry šašo a sprostý kráľ bola len metafora literáta, v ktorej rozprávkar vyjadroval pravdu. Ani za feudalizmu to so slobodou slova nebolo jednoduché. Práve naopak. Pri najmenšom podozrení o zlyhaní šírenia správ, nedajbože ohováraní,  padali hlavy. Dnes sa to Igorovi Matovičovi, chráneného poslaneckou imunitou, stať nemôže. Preto je pyšný na svoje odhalenia korupcie a konšpirácie politických elít s podsvetím, ktoré s poriadnou dávkou jedovaných slov pravidelne prinášal na svojich brífingoch a tlačových konferenciách. Začal používať výrazy, ktoré nepatria do úst kultúrnych ľudí. Vášnivo dupe po dôstojnosti svojich obetí. Neuvedomuje si, že aj zlodej má právo na dôstojný súd. Jeho používanie vulgarizmov a nevhodné správanie je dnes už povestné a nikoho neprekvapuje. Ospravedlňuje to svojimi úspechmi pri odhaľovaní politických trestných činov.  Tie sa však dajú odhaľovať, najmä za pomoci kompetentných orgánov s overenými faktami, aj inou formou. Matovič získal pozornosť verejnosti, ale stratil partnerov v parlamente. Možno preto mal údajne Richard Sulíkv pláne vyradiť ho z parlamentu. Dva príbehy, kde SLOVO ako dobre namierená zbraň zohralo ústrednú úlohu.

Táto exkurzia po ceste SLOVA v slovenskej politike zatiaľ nekončí. Je len výkričníkom pre všetkých, ktorí SLOVO zneužívajú v politickom boji. Čím bližšie sme k dátumu volieb do Národnej rady SR, tým intenzívnejšie rezonuje v celej spoločnosti. Tí, ktorí vstupujú do politickej vojny, už to nie je súťaž, si neuvedomujú, že hrajú s kartami rozdanými medzi ľudí. S bojovou výzvou „Mladá sila“ či „Poďme do nich!“ dávajú signál ako petrohradskí boľševici v roku 1917.  Stačí málo a namiesto vojny slov v parlamente nastúpia ostré zbrane občianskej nenávisti na uliciach. Politici si pre chamtivosť po moci neuvedomujú zodpovednosť za stav vecí verejných. Do tohto chaosu vstupujú aj iní. Súdy a polícia sa, akoby príchodom rozprávkového princa oslobodzujúceho krásnu Ruženku z nekonečného spánku, prebudili a začali konať. Namiesto toho, aby všetku tú špinu, ktorá sa prelieva z jedného volebného obdobia do druhého, objasnili a potrestali v súdnej sieni, všetky informácie, aj tie nepatričné, sa nekontrolovane rozlievajú po uliciach. Začali sme súdiť a trestať ako na trhu, kde korunným svedkom nie je bezúhonný občan, ale sám vrah, zlodej a mafián. Verejný prejav, slovo, názor, sa povrchne kvalifikuje ako trestný čin, bez ohľadu na to, či je to len úbohá fraška, alebo vážne porušenie zákona. Naháňanie podozrivých za hranie sa so symbolmi (používali ich aj nacisti a stalinisti) je nepochopiteľne dôležitejšie, ako odhaľovanie podstaty trestnosti ich činov. Čoraz agresívnejší politici, súdy pod mediálnym tlakom, ani uštvaní policajti nezastavia proces hľadania alternatívy. V očakávaní sa môže stať, že sa pred voličov postaví ZÁCHRANCA a bez zbytočnej hry na pravdu jednoducho vyjadrí, čo chcú ľudia počuť. Ústavné právo na slobodu prejavu nahradí nastolením poriadku aj za cenu straty SLOBODY SLOVA. Jediným riešením je zastaviť vojnu slov a konečne začať hľadať to, čo ľudí spája. To, čo nás rozdeľuje, nájdeme na každom kroku.

Ľubo Belák

2.2.2020

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SME v divadle

Poďte so SME do divadla: Buddenbrookovci

SND pripravilo program, ktorý môžete pozerať z domu.


Už ste čítali?