NaČap(k)ovaný Masaryk

Autor: Ľubomír Belák | 7.11.2018 o 17:48 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  210x

Sto rokov života je pre človeka spravidla len nedosiahnuteľnou métou. Po takom čase je neraz ťažké spomenúť si na zážitky z vlastnej mladosti. Iné je spomínať kolektívne.

Pamäť národa, spoločnosti, hordy, či monarchie je ohraničená len vlastnou schopnosťou pamätať si, ale najmä poučiť sa z minulosti. Históriu zväčša píšu víťazi a tak sa výklad dejín stáva skôr rukoväťou boja o moc ako pravdivým ohliadnutím sa za minulosťou. Chronicky katastrofálne je spomínanie, ak sa ho ujmú politici. Tí si nepamätajú ani na svoje vlastné prešľapy a chyby. Až na malé výnimky. Takou je osobnosť politika, prvého prezidenta Československej republiky T.G. Masaryka.

Aj keď sa Masaryk politike nevyhol, sám seba nevidel ako aktívneho politika a už vôbec nie straníka. Držal si čiastočný odstup od malicherných českých politických kruhov vo vtedajšej monarchii. Sám o sebe tvrdil, že je realista a svoje členstvo v  Českej strane pokroku, ktorú založil, chápal skôr ako lístok do veľkej politiky. Bez nej by bola snaha o vznik nového demokratického štátu v strede Európy nemožná. Mal vzniknúť na troskách monarchie, ktorá nemala šancu prežiť koniec prvej svetovej vojny. Vzorom mu boli vtedajšie Spojené štáty americké a viacnárodné usporiadanie Švajčiarska. Jeho koncepcia zväzku Čechov a Slovákov rátala s formálnym uznaním československého národa. Podobne ako Švajčiarov a Američanov. Bol jedným z prvých a asi aj posledným politikom, ktorý vedel zjednotiť pestrosť politických a občianskych záujmov. Spolu so Štefánikom a za praktickej pomoci Beneša presvedčili vtedajšie mocnosti, že v prvej svetovej vojne spojenci Dohody bojovali najmä za vznik novej strednej Európy, čo väčšina zahraničných politikov, vrátane amerického prezidenta Woodrowa Wilsona prijala.

Keď sa v Čechách spýtate na Masaryka, určite viacerí odpovedia „Tatíček Masaryk“. Mýtus o učencovi, filozofovi a štátnikovi prerástol jeho vlastný význam. Prekryl ho nános kolorovaných obrázkov so svätožiarou, ktorý sa predáva na púti. Masaryk sa počas svojho života takým sám sebe nevidel. Dôkazom je Čapkov text Hovory s T.G. Masarykom, ktorý vznikol počas spoločných stretnutí a rozhovorov. Bolo to aj na Slovensku v Topoľčiankach,  kde sa obaja stretli a ako dôverní priatelia prežili chvíle bez svedkov a kamier. Až na fotografa, ktorý oboch zvečnil pred Topoľčianskym kaštieľom.

Aj napriek Čapkovmu rozhodnutiu spracovať rozhovor ako vlastnú výpoveď Masaryka, je text skôr literárnou esejou ako memoárom. Geniálny spisovateľ a dramatik prerozprával ústami prvého prezidenta jeho celý osobný, ale najmä verejný život.  V dôvetku knihy, jej štvrtej časti s názvom Mlčení s T. G. Masarykem, sa Čapek, v úlohe „Pisatele“ tak trochu posťažoval na nezhovorčivosť prezidenta. „T. G. Masaryk hovoří a mlčí“. Preto aj Hovory vznikali ako stretnutia bez zápisníka. Z úsečných reakcií na otázky potom Čapek vytvoril zápis. Ten Masaryk doplnil svojimi poznámkami. Trvalo 10 rokov, kým sa Hovory s T.G. Masarykom narodili.

Potiaľ nám hovorí história.

V októbri tohto roku sa pretrhla hrádza mediálneho útoku na sté výročie vzniku prvej ČSR. Kiná, rádiá, internet, ale najmä televízie chrlili dokumenty, publicistiku, ale aj drámy približujúce významné dni, kedy sa kalila oceľ prvého spoločného štátneho zväzku Čechov (Moravanov, Slezanov) a Slovákov. Výrobcovia, ale aj pár ozajstných tvorcov, si privlastnili osudy, činy a názory tých, ktorí sa už nemôžu brániť. Určite by boli prekvapení, čo sa o nich, dnes už len historických tieňoch nahovorí a čo sa im prišije a prilepí v boji o dnešného čitateľa, poslucháča, diváka, ale aj voliča. Práve neúprimné a skresľujúce interpretácie dejín ovládli mediálny svet Česka a Slovenska. Aj postava prvého prezidenta Masaryka sa stala jedným z terčov médií.

Napriek ikonizácii vzniku štátu a neuveriteľným nepriateľským facebookovým statusom sa medzi mediálnymi buldozérmi objavil film Hovory s T.G. Masarykom. Výrok „objavil“ je opodstatnený. Na jeho skromnej slovenskej premiére sa do kina Lumière okrem členov filmového štábu zmestilo len pár priateľov a priaznivcov dobrého filmu. A taký sa očakával aj v ten večer. Koprodukčný česko‑slovenský film bol v rukách skúseného scenáristu Pavla Kosatíka a menej známeho režiséra Jakuba Červenku. Pavel Kosatík sa už dávnejšie venuje historickým textom. Pôvodne vyštudovaný právnik, neskôr novinár sa upísal literatúre faktu. Je autorom biografických a literárnohistorických kníh zväčša o novodobej českej histórii. V Českej televízii spolu s režisérom Robertom  Sedláčkom vytvorili mamutí cyklus České století. Práve v ňom sa scenáristicky stretol s postavou Masaryka, takže mu príbeh prezidenta nebol cudzí. Pri tvorbe scenára nového filmu Hovory s T.G. Masarykom vychádzal z Čapkovej knihy, ale aj z dosiaľ nezverejnených listov Masaryka. Bol postavený pred výzvu vytvoriť z monológu prezidenta hraný film s dialógmi a zápletkou. Navyše samotný text Hovorov obsahuje viacero skreslených faktov, ktoré vtedy Čapek nemal šancu upraviť. Preto Kosatík ustupuje od presnej rekonštrukcie literárneho textu a vytvára novú realitu. Akúsi filmovú pravdu o  Masarykovi, ktorá je skôr magickou kolážou pravdy a charakteru ako mimetickou podobou prvého československého prezidenta. Spolu v tandeme s režisérom Jakubom Červenkom posilnili filmový príbeh o kúzlo interpretácie skutočnosti.

Vo filme sa stretávame s viacerými prekvapeniami. Tým prvým bol sám režisér, pre ktorého sú Hovory s TGM prvotinou v hranom filme. Nie je však bez filmárskej skúsenosti. Televízne projekty, animovaný film a reklamy sú doterajšími odtlačkami jeho práce v českej kinematografii. Ďalším prekvapením je obsadenie hlavných a takmer jediných postáv filmu. Úlohu Masaryka dostal Martin Huba. To prekvapivé nebolo. Vyskúšal si to už  v iných filmových projektoch. Naposledy to bolo v prvom diele Českého storočia, Velké bourání. Prekvapením bolo obsadenie postavy Čapka, ktoré zaparkovalo pri Janovi Budařovi. Herec známy skôr z filmov so súčasnou témou v ľahších charakterových úlohách sa zrazu objavil  v role intelektuála, jedného z najvýznamnejších postáv českej kultúry. Sám priznáva, že príprava na stvárnenie Karla Čapka mala u neho predohru. Začítal sa nielen do diel majstra, ale obzrel sa aj za spomienkami jeho súčasníkov. Akoby napumpoval do seba vnútorný aj vonkajší obraz spisovateľa. A vyšlo mu to. Nebol to len Čapek nemateriálnej povahy, ale aj človek z mäsa akostí. Oboje si Budař osvojil ešte pred tým, ako sa postavil pred kameru. Huba a Budař predviedli herecké majstrovstvo, ktoré významne pomohlo vyzneniu dialógov. Tie neraz kopírovali literárny text Hovorov. Poľudštili to, čo filmový príbeh takmer v „jednom zábere“ prerozprával. Samotná zápletka filmu, ktorý sa odohráva v jedno letné popoludnie, bola skôr krehkou odbočkou od monológu Martina Hubu – Masaryka ako dramatickou zmenou. Masaryk, na rozdiel od skutočnosti, vo filme zapochyboval, či má kniha, ktorá sa práve rodila vôbec vyjsť. Zámienkou mal byť nesúhlas rodiny poodhaliť súkromný život prezidenta. Aj druhý dramatický ornament bol skôr milý, ako dynamizujúci. Masaryk si v úvode filmu, a vracia sa k tomu aj na záver, kreslí červené srdiečka. Akási neverbálna narážka na jeho vzťah k Oldre Sedlmayerovej. Priznanie, že historická postava učenca je v prvom rade človekom, ktorý miluje.

Významnú úlohu v stvárnení filmu zohrala osobitá obrazová koncepcia kameramana Jana Malířa. Skúsený kameraman má za sebou množstvo dokumentov, reklamných spotov a experimentálnej tvorby. Známa je jeho práca na Hřebejkovom filme Musíme si pomáhat. V obrazovej koncepcii vychádzal z historického faktu doby a miesta, kedy a kde sa rozhovor Čapka s Masarykom konal. Od začiatku diváka prekvapí formát obrazu, ktorý sa vo farbe vracia do doby Chytilovej, Formana, kameramanského umenia šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov. Prežiarené obrazy a snímanie s nízkou ohniskovou vzdialenosťou optiky vyznievajú počas celého príbehu takmer dobovo. Do súčasnosti ho posúva akési magické retro s nedokonalou farebnosťou a neustálou prítomnosťou neostrých obrazových plánov, kde vyniká akcia herca. Magický realizmus, v ktorom sa odohráva filmový príbeh posilňuje obrazovými zmenami. Uniká gravitácii a naturalizmu prostredia. Zrazu sa kamera v polodetaile vykláňa z horizontálnej osi záberu a vzniká pocit neskutočnosti. Pozornému divákovi neujdú ani také miniatúry pozadia, keď sa strieda celok s detailom. Pozadie prírody, ktoré tvoria stromy, sa mení. Pokiaľ v celku panuje všade pokoj, v prestrihu na polodetail sa lístie za postavou viditeľne pohybuje v závanoch vetra. Keďže je táto zmena umocnená aj vo zvuku, zrazu sa dialóg stáva vo výraze akýmsi neskutočným, snovým.

Napriek zdaniu, že ide o českú produkciu so slovenskými a českými hercami (vo vedľajších úlohách Roman Luknár, Lucia Siposová), na filme sa ako koproducenti popri Jakubovi Červenkovi a Karlovi Janečkovi za Slovensko podieľali Alexander Smik a Daniel Kachut. Určite bolo odvahou pustiť sa do projektu, ktorý nezaručoval, že sa oplatí do neho investovať nielen energiu, ale aj peniaze. Výsledok? Svojou originalitou  a nekonvečnosťou vzniklo dielo, ktoré je nielen dobrým filmovým zážitkom, ale ponúka navyše to, čo sa o prvom prezidentovi novej spoločnej republiky Čechov a Slovákov nikde nedozviete. A o tom je každý dobrý film.

V Bratislave 7. novembra 2018

Ľubo Belák

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lajčák by bol favoritom prvého kola, ukazuje prezidentský prieskum

Za Lajčákom skončil s odstupom Mistrík.

EKONOMIKA

Fico, Kočner, Bašternák a ďalší. Ľudia, ktorých spája Bonaparte

Komplex vzbudzoval rozruch od začiatku.


Už ste čítali?