Môj august 1968

Autor: Ľubomír Belák | 20.8.2018 o 13:43 | (upravené 20.8.2018 o 13:55) Karma článku: 2,21 | Prečítané:  751x

Spomínam si na vtip, ktorý koloval po augustovej okupácii Československa. Na vyhlásenie, že nás obsadia, niekto odpovedal: „Ale to by Rusi nikdy nedovolili.“

V noci z 20. na 21. augusta svoje vyhrážky splnili. Túto noc si pamätám ako dnes. Okolo druhej hodiny nadránom sa celá rodina zobudila na akýsi hrmot. Dana, sestra ešte nebola doma. Ako obyčajne niekde v krčme oslavovala so svojimi kumpánmi nejaký sviatok. Robila to pravidelne, tak ako celá nastupujúca nová generácia združená v bratislavských vinárňach. Otvorili sme okná. Keďže sme bývali na Drevenej ulici, ktorá spájala Suché mýto a Molotovovu, hluk sa valil zo všetkých strán. Zhora od Mýtnej a zdola od Stalinovho námestia sa s rachotom šíril aj zápach spálenej nafty. Keďže naše okná boli uprostred toho rinčania, nevideli sme na koniec ulice a tak sme si povedali, že to iste bude nejaké nočné cvičenie našej bdelej československej armády, ktorá si nás nedá a preto usilovne, aj v noci, posiluje a cvičí. Zavreli sme okná a oddali sme sa spokojnému snívaniu.

Prvé, čo som ráno v polospánku počul, bol telefón. S nechuťou som sa zdvihol z postele.  Telefóny boli vtedy na kábloch, žiadne mobily. Nedalo sa s nimi putovať po byte ako dnes. V slúchadle sa ozval hlas Dany, sestry.

„Ľúbo?“

„Áno, čo je? To si ešte neprišla domov?“ zapochyboval som o sestre, či si nechce robiť alibi, že nebola v noci doma.

Jej hlas sa však v telefóne akosi zlomil, pokrkval a zavzlykal.

„Pozri sa von z okna!“, zavelila. „Obsadili nás!“, teraz už s plačom dopovedala Jóbovu zvesť.

V prvom momente mi prišlo na um, že si robí žarty. No vzápätí som vyštartoval k oknu. To naše bolo namierené do Jamy, krátera po americkej bombe, nášho miesta na hranie a randenie. Tentoraz vyzerala úplne inak. Priamo na okraji Jamy stála pancierová opacha s rúrou namierenou priamo do okna.

Vrátil som sa k telefónu. „To nie sú naši?“, aspoň na chvíľu som chcel zapochybovať.

„Nie! Rusi!“, odpovedala sestra, ktorá sa medzičasom trochu spamätala. „Išla som do práce a ledva som došla. Hrozné! Čo naši?“, spýtala sa.

„Ešte spia“ odpovedal som vo chvíli, keď sa na izbe otvárali dvere a do predsiene vchádzala mama. Okamžite prevzala iniciatívu. Naša rodina sa začala pripravovať na vojnu.

Dnes sa to môže mladému čitateľovi zdať prehnané, ale vtom momente sme nemysleli na nič iné, ako na okupáciu, streľbu a zatváranie. A samozrejme na stravu, pretože nám bolo okamžite jasné, že najväčší problém bude s nákupom potravín. Druhá sestra, Jana v tom čase už spievala s Braňom Hroncom v zahraničí. Nič sme o nich nevedeli. Najväčší šok mal otec. Opäť videl pred sebou, tak ako po štyridsiatom ôsmom, vyšetrovaciu väzbu, vyhodenie z divadla a stratu akejkoľvek možnosti sa zamestnať, aj keď socializmus zaručoval „stopercentnú“ zamestnanosť. Zväčša jemu podobní, herci, novinári, profesori, končili v bani, na stavbe, prinajlepšom pri bagri. Najväčšie nervy mala naša mama. Okolo nej v rodine chodili blázni, ktorí chceli preukázať akúsi hrdinskosť a čeliť realite. Otec bol jasný. Už od januára sme u nás zriadili „prvé súkromné nahrávacie štúdio“, kam chodili rôzni ľudia nahrávať na náš Maďar, páskový magnetofón, svoje vyhlásenia do rozhlasu.

Ja som zas s priateľom Kofom vyšiel do ulíc a zamiešal sa do davu, ktorý obkľúčil cudzie tanky a obrnené transportéry. Vojenské konzervy čušali ako bez života. Motory vypnuté a poklopy uzavreté.  Až po pár hodinách sa začali otvárať a poniektorí z osádok tankov vyliezali von. Viem si predstaviť ako im muselo v tom teple byť. Navyše bez možnosti ísť na WC, alebo si dať studenú vodu, tobôž studenú dvanástku. Atmosféra bola napätá. Naštvaní ľudia na uliciach akoby nemali rešpekt pred hlavňami diel a samopalov. Podľa všetkého v nich nemali slepé náboje. Odvážlivci začali do ruských vojakov dobiedzať. Tí sa obzerali ako vyorané myši. Netušili kde sú  a prečo. Nezostalo len pri otázkach. Kdekto si kopol do železného voza, hodil fľašu. Reakcia vojakov bola stále nervóznejšia. Vybrali sme sa k Tatre, sídlu televízie na Stalinovom námestí. Roznieslo sa, že ruskí vojaci ju už obsadili a televízákov poslali preč. Keď sme míňali sochu partizána, zrazu sa zdola námestia rozrapkal zvuk samopalov. Prvý krát som počul ostrú streľbu. Nie je to nič strašné. Akési pukanie a plieskanie. Preventívne som podľa vzoru partizánskych filmov  okamžite zaľahol do blízkych kríkov a čakal, čo sa bude diať. Kolóna tankov sa pohla. Za obrovského rachotu jeden za druhým smerovali k Svätej Trojičke, katolíckemu kostolu vedľa Národnej rady. Žeby si to rozmysleli a odchádzajú? Blyslo mi hlavou.  Mýlil som sa. Začalo sa takzvané kolečko. Železné potvory začali krúžiť dokola centra mesta. Všade bol smrad, chaos a strach. S Kofom sme sa dvihli a utekali smerom k V klubu. Tam postávalo pár Véčkarov. Aparatúra hosťujúcej anglickej hudobnej skupiny Cresida bola už pred vchodom a niekto cez mikrofón vykrikoval hrdinské heslá. Keby tak Angličania Rusom niečo zahrali, možno by to pomohlo. Ale cudzinci boli od strachu skrytí niekde na hotelovej izbe. Pohli sme sa k Právnickej fakulte UK. Prišli sme v momente, keď odvážali posledných ranených spred schodov do auly. Všade bolo veľa krvi. Dozvedeli sme sa od svedkov čo sa stalo. Niekto začal hádzať kamene do obrneného transportéra. Ktorýsi z vojakov stratil nervy a sklopil ostro nabitý samopal. Dávka zasiahla niekoľko okolostojacich. Jedno dievčatko zabil, ostatní si to odniesli dierami v tele. Ľudia v prvom momente reagovali zvláštne. Vedľa krvavej kaluže vznikala finančná zbierka na pomoc raneným. Boli tam desať a dvadsaťkorunáčky. Čo sa s peniazmi stalo, neviem. Ale podľa skúseností zo zbierky na Alweg alebo Slovenský poklad som si bol istý, že sa vyzbierané peniaze nedostali na miesto určenia. Niekto šikovný si prilepšil.

Návrat domov bol v znamení výčitiek mamy, ktorá ma vítala so slzami v očiach. Ako každá mama myslela na to najhoršie. So strieľaním sa neskončilo. Počas dňa sa viackrát ozvala streľba. Neboli to len samopaly a pištole. Zazneli aj ťažšie kalibre. Doma som si zriadil moje vlastné nahrávacie štúdio. Už vtedy som technicky vedel priamo nahrávať vysielanie rozhlasu. Takto začal vznikať archív nahrávok vysielania slovenských staníc, ktoré sa mi podarilo naladiť na našom prijímači. Na magnetofónový pás som zachytil desiatky hodín vysielania správ a informácií, ktoré mapovali situáciu v meste, krajine, alebo priamo na našej ulici, pri mojom „rozhlasovom štúdiu“. Najvzácnejší záznam som si uchoval z vysielania Banskobystrického štúdia. S napätím som sledoval priamy prenos z udalostí ako postupne ruskí vojaci obsadzovali banskobystrický rozhlas až po posledné rozlúčkové slová hlásateľa. Potom nastalo ticho. Čierne ako noc. Svoje mediálne schopnosti som preukázal aj v živých nahrávkach z ulice. Prikrčený pod oknom som v ruke zvieral mikrofón a nahrával streľbu, ktorá znela okolo nás. Neraz zatúlaná strela prefičala okolo okna. Mama bola na nervy. Nakoniec presadila, aby som s tým okamžite skončil a zavrel okno. Takto som trávil prvé dni okupácie vojskami varšavskej zmluvy. Neskôr sa šmahom čarovného prútika z okupácie stalo oslobodenie. Nikdy som nepochopil, koho oslobodili.

Ľubo Belák

4.8.2012

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SAD Zvolen obchádza župu, s obcami a firmami rokuje samostatne

Bývalý župan Kotleba predĺžil pôvodnú zmluvu so SAD Zvolen nezákonne.


Už ste čítali?