Vojna, extrémizmus, radikalizmus, zradcovia, blbá nálada a horiaca zápalka

Autor: Ľubomír Belák | 19.4.2016 o 17:36 | Karma článku: 3,88 | Prečítané:  769x

Vojna je tu. Kde? Veď u nás sa nestrieľa, nehučia sirény a nemocnice nie sú plné zranených.      Je to tak?

Keď sa ma začiatkom roka jeden televízny redaktor pýtal, čo si želám v novom roku 2016, odpovedal som „Mier“. Vyhodilo ho to zo zabehnutých novinárskych koľajníc. Niekoľko desaťročí takto odpovedali len missky, ktoré odrapotali naučenú vetičku „Chcem svetový mier“. Dnes je táto odpoveď vyjadrením obavy, že v našom svete, myslím tom pozemskom, nie je niečo v poriadku. Od druhej svetovej vojny sa toho zmenilo veľa. Prišli nové technológie, hudba sa hrá na počítačoch a celý život môžete prežiť vo virtuálnej realite, kde je všetko len „akoby“, aj smrť. Jedna z kulturologických teórií hovorí, že každá kultúra sa vyvíjala a vyvíja v cykloch, akýchsi špirálach.....až zanikne. Dnes sme v našej kultúrnej špirále na mieste, kde sme boli v roku 1938. Akoby sa všetko vrátilo späť......len herecké obsadenie, kostýmy a názov hry sa zmenili. Bombové útoky v divadlách, na letiskách a v kaviarňach, militantný džihád, hackerské útoky na digitálne informačné supermarkety a kvitnúci extrémizmus a radikalizmus. To je moderná vojna dvadsiateho prvého storočia.

V minulom storočí bol svet na prahu sebazničenia.  Európa rezonovala nacionalizmom, antisemitizmom a totalizmom. Toto vrcholné štádium agresívnej politiky malo svoje odlišnosti podľa toho ktorého európskeho štátu. O nefalšovanom fašizme sa v histórii hovorí najmä pri Hitlerovi v nacistickom Nemecku a fašistickom Taliansku s jeho hlavným predstaviteľom Mussolinim. Ale radi sa k nemu hlásili aj ďalší. Falangisti Španielsku s Francom, Rakúšania s Dollfussom, Pilsudski v Poľsku, Ion Antonescu v Rumunsku, Ustašovci s Ante Pavelicom v Chorvátsku a ďalší. Čo bolo pre nich spoločné? Určite akýsi mystický nacionalizmus, nastolenie diktatúry strachu, totalizmus, militantný návrat k prakoreňom národa, štátny xenofóbny patriotizmu a hlásanie rasovej čistoty. Nová európska politika mala krajiny vyviesť zo všeobecnej spoločenskej a ekonomickej krízy. Atmosféra prvej polovice 20 storočia bola priam nabitá túžbou zmeniť svet  – k lepšiemu?

Na stránkach novín, internete a médiách sa v ostatnom čase neustále diskutuje o dnešnej podobe fašizmu. Je to obľúbená téma diskutérov a nekonečných tvrdení, ktoré majú jedno spoločné, čudujú sa. Spoločným menovateľom čudovania je naša neschopnosť vysporiadať sa s novinkou v slovenskej, európskej, ale už aj zaoceánskej politike – extrémizmom a radikalizmom, ktorému neraz dávajú univerzálnu nálepku fašizmus.  Je to neschopnosť jasne pomenovať tento stav v rozvinutej demokracii, kde má každý právo na slobodné vyjadrovanie a zhromažďovanie, aj keď ide o rôzne formy politických prejavov potláčajúcich ľudské práva s nečakane starým, alebo nečakane novým radikálnym či extrémnym názorom na svet a s rukou neustále pripravenou vytiahnuť meč a rázne skoncovať s hocičím. Určite to pripomína takú politiku, na akú v minulom storočí svet katastrofálne doplatil. O život prišlo podľa odhadov až 72 miliónov vojakov, civilistov, mužov, žien a detí. Z toho bolo 16 miliónov ľudí vrátane 7 miliónov židov umučených a zlikvidovaných v koncentračných táboroch. Európa, kolíska humanizmu a demokracie rozpútala vo vlastnom hniezde neospravedlniteľné peklo. Ak k tomu prirátame obete komunistickej diktatúry, účet zabitých ľudí sa vyšplhal na 160 miliónov. Netreba zabúdať ani na morálny úpadok spoločenstiev, ktoré skryte alebo verejne súhlasili s totalitou a diktatúrou. Chceme, aby sa tento Armagedon zopakoval? Žiaľ,  obávam sa, že tých, ktorí sa nahlas vyjadrujú k nebezpečenstvu takéhoto návratu, je podstatne menej. Zväčša sa všetci spoliehame na niečo, či niekoho, kto to nedopustí, kto to zariadi, kto sa o to postará, že opakovanie zlyhania ľudstva nedostane zelenú. Je jednoduchšie nalepiť niekomu nálepku fašista a ísť spokojne domov. Veď na to, aby sa nič zlého nestalo máme demokratické zákony a tie nedovolia, aby sa objavila politická strana, či hnutie s farbami pripomínajúcimi minulosť. Zákony máme, ale súčasný extrémizmus a radikalizmus sa oblieka do modernejšieho obleku ušitého z kvalitnej nepriestrelnej látky a so zbraňami, ktoré nepotrebujú projektily. Stačia im náboje zatiaľ plnené slovami.

Určite sa nemýlim, keď prirovnám dnešnú situáciu v Európe (ale aj vo svete) k akémusi nevybuchnutému granátu, ktorý je pripravený na  odštartovanie totálnej vojny, každého proti každému, bielych proti farebným, pravoverných proti nevercom, príslušníkov jednej rasy voči druhej, sunnitov proti šítom, chudobných proti bohatým, antiglobalistov proti globalistom. Je to nekonečný rad rozporov, o ktoré sa dennodenne potkýname. O mieri sa už ani nehovorí. Aj utečenecká dráma v Európe je charakterizovaná ako „útok“ Afgancov, Sýrčanov, Arabov, moslimov voči brániacej sa civilizovanej Európe – kolíske humanizmu. V súvislosti s týmito napätím sa často hovorí o nebezpečenstve rastúceho fašizmu, čo je podľa mňa nielen nepresné, ale zľahčujúce. S historickým fašizmom si vie kultúrna verejnosť na základe historického poznania ľahko poradiť, dokonca sme si na obranu proti nemu schválili zákony. Mal svoje znaky, oblečenie, ideológiu. Dnes niekomu navešať kostým z minulého storočia a vystaviť ho pranierovaniu za šírenie fašizmu je skôr reality šou na karnevale. Dnes už to nie je staromódny fašizmus s úzkymi fúzikmi pod nosom. 

Nahradil ho radikalizmus a extrémizmus vo všetky svojich formách, ktoré sa práve rodia a zapúšťajú korene na uliciach a vo svetovej politike. Nečaká nás boj proti fašizmu, ale zápas s extrémizmom a radikalizmom. Oboje sú nebezpečné najmä preto, lebo ľudia sa s nimi radi stotožnia. Väčšina očakáva jednoduché a rýchle riešenia problémov a preto si rada vypočuje kázne novodobých ideológov s jednoduchou argumentáciou a jediným správnym návodom na lepší život. Návodom, ktorý je neraz nerealizovateľný a prináša so sebou len strach, nenávisť a agresiu.

Extrémizmus a radikalizmus určite nie je politikou demokratickej spoločnosti. Je to cesta k nenávisti, nepriateľstvu a neznášanlivosti, jednoducho cesta do pekla. Je to proces, ktorý má korene v  spoločenskej kríze, najmä hospodárskej, ktorá sa vzápätí odrazí v spoločenskej atmosfére krajiny a dovolím si tvrdiť, že aj sveta ako Blbá nálada.

Blbá nálada už nie je záležitosťou niektorej sociálnej skupiny, krajiny, národa. Je to politika davu. Najpraktickejšou, ale určite nebezpečnou politickou reakciou na Blbú náladu je uskutočniť razantnú zmenu, najlepšie revolúciu. A prostredie politického radikalizmu a  extrémizmu je jej živnou pôdou. Stačí málo a máme tu neuhasiteľný požiar. Epidémia Blbej nálady už nie je len záležitosťou Európy. Ako vírus sa šíri aj cez oceán. Kvitne už aj v USA a Latinskej Amerike. Donald Trup, kandidát na budúceho amerického prezidenta, je takou ukážkou nastupujúceho extrémizmu v krajine, o ktorej sa učíme ako o vzorovom demokratickom multinárodnom štáte, kde „Pravda vítězí“. Blbá nálada najmä mladšej americkej generácie je pre Trumpa ideálnou štartovacou čiarou pre jeho politický boj o víťazstvo vo voľbách. Že v USA je Trump prototypom extrémistu snáď nikto nepochybuje, dokonca ani jeho vlastní členovia strany, ktorú reprezentuje? Účel svätí prostriedky, prípadne „hlasnejší vyhráva“. Tak ako Trump v USA, u nás sú reprezentantmi krajných riešení Matovič a Kotleba.  Každý má svojich poslucháčov a čo je smutné, svojich fanúšikov. Poslucháč sa od fanúšika líši tým, že si na základe počutého vytvára svoj vlastný názor. Fanúšik neuvažuje, očakáva heslá a výkriky, ktoré chce počuť. Chce vidieť svoj idol len na stupienku víťaza.

V slovenských podmienkach je (našťastie) zatiaľ náš podtatranský extrémizmus, či radikalizmus len v plienkach. Ale aj tak otvára nožnice nenávisti a xenofóbie medzi ľuďmi. Tí sa neraz boja povedať svoj vlastný názor v obave, aby sa nedostali pod paľbu kritiky z jednej, alebo druhej strany. Stačilo mi, ako sa do mňa opreli fanúšikovia Igora Matoviča, keď som spochybnil jeho agresívny spôsob argumentácie bez faktov a relevantných informácií pri odhaľovaní „zločinov domácich politikov a štátnej mafie“. Aj jeho nálepkovanie politických partnerov za zradcov a farizejov je prinajmenšom nekorektné. Jeho argumentácia je zabalená do slepej nenávisti a arogancie. Popri svojej, dúfam, že dobe myslenej kritike stavu korupcie nehľadá východiská. Jeho heslom je „kto nejde so mnou, ide proti mne“. Aj napriek cieľu vymietiť korupciu a zlodejstvo z politiky asi netuší, že si svojim radikálnym správaním odstriháva rebrík k úspešnému presadeniu akejkoľvek politickej zmeny. V politike to dnes bez snahy o spoluprácu s inými politickými silami napriek Blbej nálade v krajine nejde. Matovičova „parlamentná vojna“, jeho radikalizmus, ani jeho postoj morálnej autority nie je úprimný. Jediným efektom je radikalizácia jeho fanúšikov, ktorá môže prerásť celú spoločnosť. Mal by si uvedomiť, že seje vietor, ktorý na ulici vyvoláva búrku. Málokto si všimol, že spolu s takýmto radikálnym politickým postojom plným nenávisti vo vzduchu povieva aj vánok ľavicového extrémizmu, ktorý k boju proti korupcii a mafii pribaľuje aj revolučný boj proti kapitalizmu, bohatým, globalizmu, imperializmu a spiknutiu oligarchov sveta voči celému svetu.

Inak sa javí oveľa nebezpečnejší extrémizmus Mariána Kotlebu a spol. Používa (nielen on, napríklad aj istý Tibor Rostas) „fakty“ ušité na mieru jeho tvrdení. Ide zväčša o informácie vytrhnuté z kontextu, polopravdy a mýty. Vie, že jeho fanúšikovia to radi nekriticky prijímajú. Jeho argumentácia navonok vyznieva presvedčivo, aj keď bližšie rozhľadený človek vie jednoducho oponovať, prípadne vysvetliť nezmyselnosť jeho tvrdení. Nejde mu o úprimný záujem riešiť problémy ľudí. Podsúva neuskutočniteľné sľuby a politiku xenofóbie. Pre neho je možná len sloboda pre vyvolených. Cieľom je víťazstvo ideológie strachu ako politickej metódy potláčania základných ľudských práv a radikálny návrat pomerov, aké v minulom storočí panovali za vojnového Slovenského štátu pod taktovkou Tuku a Macha.  Robí to bez vonkajškových znakov, ktoré pripisujú fašizmu 20. storočia. Z histórie vieme, ako to skončilo. Dnes už nepotrebuje vykrikovať, vylepovať hákové kríže a vášnivo okolo seba búchať päsťami. Nepotrebuje poslucháčov, ale fanúšikov. Tých, ktorým sa prihovára ich zrozumiteľným jazykom.

Viem, že ani tieto riadky nebudú dostatočné na postihnutie podoby  radikalizmu a extrémizmu na Slovensku. Jasný je len dôsledok týchto deštruktívnych spôsobov. Vedú k rozpadu krehkej a určite nestabilnej politickej scény, strate akejkoľvek kontinuity vzťahov k okolitému svetu a riziku, že vnútorná nestabilita krajiny (a nielen Slovenska) vyústi do oslabenia medzinárodnej spolupráce a úsilia spoločne riešiť konflikty hroziace ďalšou apokalyptickou vojnou, ktorá by už nebola lokálna, regionálna, či svetová. Bola by totálnou, kde sa neničia len veci a ľudské osudy, ale gumuje sa kultúra a civilizácia, o ktorej udržanie určite „usilujú“ aj dnešní „extrémisti a radikáli“. Každý po svojom. Je to ako zapálená zápalka, ktorá, pokiaľ ju človek drží pevne v ruke, nespôsobí požiar. Horšie je keď mu horiaca vypadne na ulici z ruky. Požiar sa hasí podstatne ťažšie, ak sa vôbec uhasiť dá.

 

                                                                                                             Ľubo Belák

                                                                                                             19.4.2016

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?