Strata pamäti Jána Čarnogurského

Autor: Ľubomír Belák | 2.4.2016 o 13:32 | (upravené 2.4.2016 o 13:38) Karma článku: 10,36 | Prečítané:  2879x

Asi nie som jediným, kto čítal článok v Literárních novinách Jána Čarnogurského „Spojme sa s Ruskom“. Priznám sa, po prečítaní článku mi po chrbte prebehli zimomriavky.

Zazneli v ňom názory, ktoré so sebou prináša súčasný európsky extrémizmus, je jedno, či je pravý alebo ľavý. Spoločným menovateľom je strata pamäti. Nečakal by som to od rozhľadeného, históriou poučeného bývalého premiéra Slovenskej republiky. Viem o jeho rusofilstve a nič proti tomu nemám. Aj ja sa neraz pozriem na východ, keď hľadám kultúrne kotvy našej súčasnosti. Aj napriek našej (slovenskej) geografickej polohe, patríme viac na východ ako na západ. Nie je to len jazyk, ale aj história ale najmä ilúzia, že Slovania raz prinesú svetu novú, lepšiu kvalitu.

Ján Čarnogurský v článku ide ďalej. Text neobsahuje argumentáciu, prečo by mali byť jeho návrhy o novom usporiadaní Európy správne. Sú to žiaľ len tvrdenia, proklamácie, vyjadrenia, vety a súvetia, neraz akoby cez kopirák prenesené z vyjadrení extrémistických politikov do hlavy nášho bývalého predsedu vlády. Toho predsedu, ktorý bol svojimi rozhodnutiami priamo zodpovedný za rozklad nášho hospodárstva v čase, keď Slovensko naopak potrebovalo udržať si v ekonomike aspoň pár lukratívnych ziskových výrob. Myslím tým najmä drastické ukončenie strojárskej výroby, ktorá bola neraz viazaná na vojenskú techniku. Komu vtedy urobil po vôli? Tým, ktorí v tých fabrikách dlhé roky robili, určite nie. S humanistickým heslom „preč s výrobou vojenskej techniky a zbraní“ odovzdal náš malý ale úspešný podiel na trhu iným.

V Literárnych novinách bez logiky zaútočil na našu zahraničnú politiku, akoby sedel v rakete vystrelenej na mesiac. Utrhnutý z reality vyhlasuje tézy o odchode „Veľkého Slovenska“ z NATO a zbratanie sa s Ruskom. Pamätný je jeho absurdný výrok po vpáde ruských vojsk na Krym: „Krym zatiaľ robí len to čo sme my Slováci robili v 92. roku.“ Nepamätám si, že by vtedy „slovenské vojská“ obsadili Slovensko, aby vyhlásili Slovenskú republiku, a ani žiadny iný člen NATO nás k tomu neprinútil. Jediným gestom kresťanskodemokratického politika v roku 1992 bolo hlasovať proti vzniku samostatného Slovenska. Pamäť mu zlyháva aj pri spomienke na roky strávené v socialistickom tábore, najmä po komunistickom prevrate v roku 1948. Totalita, ktorú u nás nastolili práve ruskí komunisti vojenskou hrozbou, a poľovačkou na triednych nepriateľov bola tragédiou Slovenska, z ktorej sme sa žiaľ dodnes nespamätali. Stačí si porovnať vývoj v susednom Rakúsku a u nás, nehovoriac o sociálnom a ekonomickom štandarde Rakúšanov, ktorým sa ani za ďalších sto rokov nepriblížime. Mohol by si aspoň spomenúť na svojich predkov, ktorí tiež doplatili na „pomoc“ veľkého Ruského brata.

V roku 1988 bol jedným z organizátorov Sviečkovej demonštrácie, ktorú si spolu s ďalšími odsedel v bratislavskom Justičáku. Jedno z obvinení bola jeho účasť na príprave kladenia vencov a kvetov obetiam sovietskej okupácie z roku 1968. Vtedy tí Sovieti neboli Američania, boli to v prvom rade Rusi, s ktorými sa dnes chce Čarnogurský spojiť.

Preto s úžasom čítam jeho vyjadrenia v čase, keď Európa opätovne potrebuj nájsť motív, pre ktorý by mala byť jednotná. Určite sú to otrasy, ktoré jej nadelilo  21 storočie. Nie náhodou zostáva osamotená pri invázii utečencov a pomalom zotavovaní sa z hospodárskej krízy. Politicky sa prepadáva na dno, kde už nevidno jednotnú a silnú Európu, ale len trhance malých štátov, kde extrémizmus so svojimi názormi a sľubmi získava neuveriteľne veľký priestor.

Jeho slová sú nebezpečné, pretože vychádzajú z úst politika, akým je v súčasnosti aj maďarský Orbán s podobnou rétorikou. Podobné hlasy sa ozývajú aj v Poľsku a Česku. Slovensko je zatiaľ nečitateľné. V našom parlamente však už čakajú noví hrdinovia rozpadávajúcej sa Európy. Pre nich je práve strata pamäti Jána Čarnogurského dobrou službou.


                                                                                                              Ľubo Belák

                                                                                                               2.4.2016

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

SVET

Všade sú míny, dávajte pozor, kam šliapete. Oslobodzovanie Mosulu potrvá

Islamský štát nemá veľkú šancu ubrániť svoje najväčšie mesto. Zároveň nemá kam ujsť a civilistov berie ako rukojemníkov.

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

KOMENTÁRE

Dráždenie čínskeho draka

Donald Trump si už stihol pohnevať Peking. Zrejme to nebolo nedorozumenie.


Už ste čítali?